Úryvok katechézy Leva XIV. z generálnej audiencie 3. septembra

„Žíznim,“ hovorí Ježiš – a tým prejavuje svoju ľudskosť a aj tú našu. Nik z nás si nevystačí sám. Nikto sa nemôže spasiť sám. Život sa „dovŕši“ nie vtedy, keď sme silní, ale keď sa učíme prijímať.

A práve v tom okamihu, keď prijíma z cudzích rúk špongiu namočenú v octe, Ježiš vyhlasuje: „Dokonané je.“ Láska sa stala núdznou – a práve preto doviedla svoje dielo do konca.

Na kríži nás Ježiš učí, že človek nenachádza naplnenie v moci, ale v dôveryplnom otvorení sa druhému – ba aj vtedy, keď je nepriateľský. Spása nespočíva v autonómii, ale v pokornom priznaní vlastnej potreby, núdze a v schopnosti slobodne ju vyjadriť.

Dovŕšenie našej ľudskosti v Božom pláne nie je skutkom sily, ale gestom dôvery. Ježiš nespasí svet veľkolepým divom, ale prosiac o to, čo si sám nemôže dať.

A tu sa otvára brána k pravej nádeji: ak aj Boží Syn si zvolil nevystačiť si sám, potom ani náš smäd – po láske, po zmysle, po spravodlivosti – nie je znakom zlyhania, ale pravdy. […]

Drahí bratia a sestry, v Kristovom smäde môžeme spoznať celý náš smäd. A naučiť sa, že nie je nič ľudskejšie, nič božskejšie, ako vedieť povedať: „mám núdzu.“ Nebojme sa prosiť – zvlášť vtedy, keď sa nám zdá, že si to nezaslúžime. Nehanbime sa vystierať ruku. Práve tam, v tom pokornom geste, sa skrýva spása.“

Pozn. Text bol redakčne upravený a skrátený. Zdroj: TK KBS